Hlohovské červené vína mali už v 16.st. dobrú povesť a tak sa v 18.st. vyprofiloval samostatný vinohradnícky obvod Hlohovca až po Šintavu, po ľavom brehu rieky Váh – a to popri, v tej dobe sa ešte len dotvárajúcich, dnes hlavných vinohradníckych oblastiach, Malokarpatskej a Tokajskej. O špecializácii obcí za Váhom, na dorábanie a spracovanie viniča hroznorodého, vypovedajú aj ich pečate zo 17. a 18.st. /Dvorníky, Tekolďany, D. Otrokovce, D. Merašice, Sasinkovo/, pričom ojedinelou zostáva pečať obce Tepličky, s vyobrazením jednovretenového vinohradníckeho lisu, „preš“, z r. 1781.
V 19.st. dosiahlo hlohovské vinohradníctvo svoj vrchol, vína boli cenené pre ich chuť, arómu, dlhú skladovateľnosť a aj vďaka tomu, sa Nitrianska župa stala druhým najväčším producentom vína na území Slovenska. Prišli však pohromy v podobe fyloxéry a peronospóry, ktoré r. 1889 a najmä r. 1892 postihli naše vinice. Zač. 20.st. sa z Hlohovca vyvážalo najmä hrozno a rozvoj vinárstva nastal až v medzivojnovom období. V dobe po vzniku 1. ČSR odchádzali „fraštačani“ aj na Podkarpatskú Rus – Berehovo, ako žiadaní odborníci na vinohrad a víno. Po r. 1948 zasiahlo vinohradníkov i vinárov socialistické združstevňovanie; boli aj úspechy vo vinohradníckej veľkovýrobe na Jednotnom roľníckom družstve J. Fučíka a Vinárskych závodoch v Hlohovci, ľudia mali svoj „longoš, longáš“ pri dome, zopár „hláv“ po chotári, určitý čas boli pridelené aj družstevné „záhumínky, záhumenice“, v 70.r. 20.st. populárne záhradkárske osady aj s vysadeným viničom, „ščepy“ k nám chodili kupovať záujemcovia od Nitry aj Serede, v obľube boli stretnutia vo vtedajších družstevných viechach Jašter a Balaton, aj „Fraštacká vinárna pod Beranom“, v meste bývali oficiálne oslavy vinobrania a r. 1983 pribudli IFOS – Inovecké folklórne a oberačkové slávnosti s alegorickým sprievodom a oslavami na amfiteátri. Po r. 1989 sa potomkovia našich vinohradníkov snažili nadviazať na zašlú slávu „fraštackého“ vinohradníctva. V snahe dať o sebe vedieť, začali hlohovskí vinári r. 2003 organizovať „Hlohovskú ochutnávku vín“, od r. 2009 ako „Víno Hlohovec“, na podnet Pavla Tuturu bol založený r. 2006 „Cech hostinských, vinárov a gastronómie“, ktorý od r. 2007 organizuje „Fraštacké putovanie za vínom“ – r. 2010 ocenené ako najkrajšia vinárska akcia na Slovensku, podaktorí naši vinári boli prijatí do prestížneho združenia EVIRS – Európsky vinársky rytiersky stav, vo februári 2010 hostil Hlohovec LEGÁTFEST – stretnutie vinárov zo Slovenska, Maďarska a Rakúska…
K snahám vinárov prispelo aj Vlastivedné múzeum v Hlohovci, keď r. 2008 na Agrokomplexe v Nitre, predstavilo tradičné vinohradníctvo ako charakteristické hospodárske snaženie našich predkov, výstavou „Vinič, vinohrad, vinohradníci a vinári v okolí Hlohovca“. Súčasťou „Fraštackého putovania …“ r. 2010 bola výstava vo Výstavnej sieni múzea /ako jedna zo zastávok tohto putovania/ pod názvom „Víno, vinohradníctvo a vinohradníci“, o tom tradičnom aj súčasnom. Výstava r. 2011 „Z hajlochu pod fraštackú víchu“ priblížila okrem našich rázovitých prevádzkových a skladovacích stavieb, tiež nádoby na víno. A tento rok sa múzeum zameralo, okrem historických reálií a súčasných vinárov, na ľudovú vinohradnícku a vinársku kultúru v okolí Hlohovca prostredníctvom dobových fotografií z fotoarchívu múzea, ľudovej prozaickej tvorby i piesní z repertoára Folklórnej skupiny Šulekovo a tradičných nástrojov, náradí a pracovných nádob zo zbierkového fondu múzea, s názvom „Vitajte pod longošom“.
Pristavme sa ešte pri jednej „fraštackej“ rarite – „hajlochy“. V malokarpatskej vinohradníckej oblasti neboli, Skaličania majú „búdy“, na Slovácku „sklípky“ a turistov lákajú hajlochy na rakúskej Weinstraβe. V 70.r. 20.st. patrili medzi najstaršie hajlochy na Slovensku – Žemberovce /okr. Levice, z r.1770/, Šoporňa /okr. Galanta, 1816/ a Hlohovec z r. 1832. Podnes zostali najmä na Požitaví, v Sebechleboch ako pamiatková rezervácia a jeden v expozícii Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre. Hajlochy bývali roztrúsené po chotároch, alebo v zhlukoch ako aj tie „naše“ /pôvodne patrili H. Zeleniciam/ v časti „Pod Beregom“, delené na „Horné a Sponné Šomody“. Na vinárske práce slúžila nadzemná stavba z nepálených tehál, krytá ražnou slamou, z nej klesalo „žrídlo“ do podzemného priestoru hĺbeného do svahu „pivnic“, na uskladnenie vína. Doposiaľ tu zostal už ten posledný z pôvodných „hajlochov“, hoci má strechu prekrytú vlnitým plechom, nadpražie tesárskych dverí zanecháva odkaz okoloidúcim, vročenie v pozdĺžnej kartuši – 1882 a iniciály majiteľov.
PhDr. Viera Holicová
+ fotografia hajlochu a text –
Už ten posledný …, z r. 1882
/foto VH/