Hlohovské červené vína mali už v 16.st. dobrú povesť a tak sa v 18.st. vyprofiloval samostatný vinohradnícky obvod Hlohovca až po Šintavu, po ľavom brehu rieky Váh – a to popri, v tej dobe sa ešte len dotvárajúcich, dnes hlavných vinohradníckych oblastiach, Malokarpatskej a Tokajskej. O špecializácii obcí za Váhom, na dorábanie a spracovanie viniča hroznorodého, vypovedajú aj ich pečate zo 17. a 18.st. /Dvorníky, Tekolďany, D. Otrokovce, D. Merašice, Sasinkovo/, pričom ojedinelou zostáva pečať obce Tepličky, s vyobrazením jednovretenového vinohradníckeho lisu, „preš“, z r. 1781.
V 19.st. dosiahlo hlohovské vinohradníctvo svoj vrchol, vína boli cenené pre ich chuť, arómu, dlhú skladovateľnosť a aj vďaka tomu, sa Nitrianska župa stala druhým najväčším producentom vína na území Slovenska. Prišli však pohromy v podobe fyloxéry a peronospóry, ktoré r. 1889 a najmä r. 1892 postihli naše vinice. Zač. 20.st. sa z Hlohovca vyvážalo najmä hrozno a rozvoj vinárstva nastal až v medzivojnovom období. V dobe po vzniku 1. ČSR odchádzali „fraštačani“ aj na Podkarpatskú Rus – Berehovo, ako žiadaní odborníci na vinohrad a víno. Po r. 1948 zasiahlo vinohradníkov i vinárov socialistické združstevňovanie; boli aj úspechy vo vinohradníckej veľkovýrobe na Jednotnom roľníckom družstve J. Fučíka a Vinárskych závodoch v Hlohovci, ľudia mali svoj „longoš, longáš“ pri dome, zopár „hláv“ po chotári, určitý čas boli pridelené aj družstevné „záhumínky, záhumenice“, v 70.r. 20.st. populárne záhradkárske osady aj s vysadeným viničom, „ščepy“ k nám chodili kupovať záujemcovia od Nitry aj Serede, v obľube boli stretnutia vo vtedajších družstevných viechach Jašter a Balaton, aj „Fraštacká vinárna pod Beranom“, v meste bývali oficiálne oslavy vinobrania a r. 1983 pribudli IFOS – Inovecké folklórne a oberačkové slávnosti s alegorickým sprievodom a oslavami na amfiteátri. Po r. 1989 sa potomkovia našich vinohradníkov snažili nadviazať na zašlú slávu „fraštackého“ vinohradníctva.  V snahe dať o sebe vedieť, začali hlohovskí vinári r. 2003 organizovať „Hlohovskú ochutnávku vín“, od r. 2009 ako „Víno Hlohovec“, na podnet Pavla Tuturu bol založený r. 2006 „Cech hostinských, vinárov a gastronómie“, ktorý od r. 2007 organizuje „Fraštacké putovanie za vínom“ – r. 2010 ocenené ako najkrajšia vinárska akcia na Slovensku, podaktorí naši vinári boli prijatí do prestížneho združenia EVIRS – Európsky vinársky rytiersky stav, vo februári 2010 hostil Hlohovec LEGÁTFEST – stretnutie vinárov zo Slovenska, Maďarska a Rakúska…
K snahám vinárov prispelo aj Vlastivedné múzeum v Hlohovci, keď r. 2008 na Agrokomplexe v Nitre, predstavilo tradičné vinohradníctvo ako charakteristické hospodárske snaženie našich predkov, výstavou „Vinič, vinohrad, vinohradníci a vinári v okolí Hlohovca“.  Súčasťou „Fraštackého putovania …“ r. 2010 bola výstava vo Výstavnej sieni múzea /ako jedna zo zastávok tohto putovania/ pod názvom „Víno, vinohradníctvo a vinohradníci“, o tom tradičnom aj súčasnom. Výstava r. 2011 „Z hajlochu pod fraštackú víchu“ priblížila okrem našich rázovitých prevádzkových a skladovacích stavieb, tiež nádoby na víno. A tento rok sa múzeum zameralo, okrem historických reálií a súčasných vinárov, na ľudovú vinohradnícku a vinársku kultúru v okolí Hlohovca prostredníctvom dobových fotografií z fotoarchívu múzea, ľudovej prozaickej tvorby i piesní z repertoára Folklórnej skupiny Šulekovo a tradičných nástrojov, náradí a pracovných nádob zo zbierkového fondu múzea, s názvom „Vitajte pod longošom“.
Pristavme sa ešte pri jednej „fraštackej“ rarite – „hajlochy“. V malokarpatskej vinohradníckej oblasti neboli, Skaličania majú „búdy“, na Slovácku „sklípky“ a turistov lákajú hajlochy na rakúskej Weinstraβe. V 70.r. 20.st. patrili medzi najstaršie hajlochy na Slovensku – Žemberovce /okr. Levice, z r.1770/, Šoporňa /okr. Galanta, 1816/ a Hlohovec z r. 1832. Podnes zostali najmä na Požitaví, v Sebechleboch ako pamiatková rezervácia a jeden v expozícii Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre. Hajlochy bývali roztrúsené po chotároch, alebo v zhlukoch ako aj tie „naše“ /pôvodne patrili H. Zeleniciam/ v časti „Pod Beregom“, delené na „Horné a Sponné Šomody“. Na vinárske práce slúžila nadzemná stavba z nepálených tehál, krytá ražnou slamou, z nej klesalo „žrídlo“ do podzemného priestoru hĺbeného do svahu „pivnic“, na uskladnenie vína. Doposiaľ tu zostal už ten posledný z pôvodných „hajlochov“, hoci má strechu prekrytú vlnitým plechom, nadpražie tesárskych dverí zanecháva odkaz okoloidúcim, vročenie v pozdĺžnej kartuši – 1882 a iniciály majiteľov.

PhDr. Viera Holicová
+ fotografia hajlochu a text –
Už ten posledný …, z r. 1882
/foto VH/

V našom okolí roky dobre známa, bežná rastlina – kríček s bobuľovitými plodmi v strapcoch – Vitis vinifera L., vinič hroznorodý predstavoval sociálno ekonomickú istotu rodiny ešte v l.pol. 20.st., pre svoje čaro bol  obľubený vo výtvarnom prejave /umelci, výtvarníci zo záľuby, drevorezba, čipky, výšivky/, tzv. longoš tvoril príjemný chládok pri obydlí a pre niektorých bol povedomý v tekutej podobe a najmä výsledku požitia! Vyšľachtený vinič z Blízkeho Východu, prinášali od 3.storočia Rimania do svojich severných provincií, a tak aj na našom území považujeme jeho pestovanie za najstarší špecializovaný odbor poľnohospodárstva, zameraný na dorábanie a spracovanie viniča hroznorodého.

O rozšírení viníc, vinohradníctva v okolí Hlohovca vypovedajú aj zaužívané ľudové chotárne názvy a tiež pečate obcí s vinohradníckymi symbolmi – kríček viniča, strapec hrozna, vinohradnícky „krivák“ so sekerovitým výbežkom i bez neho, motyky „klčovnica, posnica“. Z konca 17.st. pochádza pečať obce Dvorníky, z 18.st. Tekolďany, D. Otrokovce, Merašice, Sasinkovo a pozoruhodné sú Tepličky s vyobrazením jednovretenového vinohradníckeho lisu. Výbornú povesť mali hlohovské červené vína už v 16. st. a v 18.st. sa vyprofiloval samostatný vinohradnícky obvod Hlohovca a Šintavy. Tradičné výrobné postupy pretrvávali, ale zdokonaľovalo sa pracovné prostredie – lisovňa „prešovna“ a pivnica „pivnic“. V 19.st. dosiahlo vinohradníctvo svoj vrchol a naše vína boli oceňované pre ich chuť, arómu a dlhú skladovateľnosť. Ďalší vzostup produkcie prerušili dve pohromy – fyloxéra a peronospóra, tie postihli hlohovské vinice r. 1889 a hlavne r. 1892. Zač. 20.st. sa z Hlohovca vyvážalo najmä hrozno – veľkostatkár Steiner /Berlín, Těšín, Krakov, Moskva/ a domáce víno sa robilo z menej kvalitných druhov. Rozvoj hlohovského vinárstva nastal až v medzivojnovom období –  známi obchodníci František Belžík, Ferdinand Fuss-mann, Adolf Hollosy.

Rôznorodé bolo využitie viniča – pri dorábaní hlavného produktu, vína, to bol najprv sladký „burčák“, potom ostrejší „rampáš“ a z výliskov ľahký „vonnák“, pripravovali sa aj mušty a vínny  ocot, hrozno bolo obľúbené ovocie, strapce sa ponechávali v komore na štedrovečerný stôl a sušené bobuľky „cibéby“ pridávali do múčnikov. Byle viniča „réví“ boli obradové  palivo pri nietení nového ohňa na Veľkú noc či Vianoce, výhonky „kocúre“ používali na poväzovanie a vypletanie cedidiel, korene poslúžili pri výtvarnom prejave nadaným vinohradníkom.

Tradičná bola hustá výsadba viniča na drevených „štekoch“, pod ním zatrávnená plocha „silvaš“ a miestami ovocné stromy. V rodinných vinohradoch sa postupne objavili známe „vinohracké breskyne“, čerešne „májovky“, zimné hrušky, jablká, dule, „oskeruše, nešpule, moruše-stromské jahody“, gaštany a vlašské orechy, skraja vinice ríbezle a egreše, rodina tu dopestovala obľúbený bôb, fazuľu, uhorky, tekvice – aj odrody používané ako čerpadlá „butele“, tiež kapustu a kel, rajčiaky, mrkvu a „baštrnák“, zemiaky, kukuricu, slnečnice a tabačik. V blízkosti vinohradu bývali kočovné včelstvá a nevýnosné vinice sa premieňali na ovocné sady.

Veselo bývalo vo vinohradoch na „šibačkový“ pondelok – v „hajlochoch“ sa schádzali celé rodiny, pred oberačkami sa „merkuvalo“ hrozno – noci boli dlhé, chladné a tak sa potúženým vinohradníkom zjavil aj onen povestný „jaščer“, po oberačkách bývali „polovky“ a „vystrájali“ sa tzv. zajačé hody. V úcte boli plastiky Sv. Urbana /patrón vinohradov, vinohradníkov, vinárov aj krčmárov/ – deti mu prinášali „májovky“, vinohradníci ho pred  oberačkami vyzdobili najkrajšími strapcami, alebo ho nahnevaní, ak prišli v máji mrazy, zhodili z podstavca. Snaženiu vinohradníkov sa prispôsobovali aj ich obydlia – dlhé domy s lisovňou a komorou na víno, bohatší ich mali podpivničené a s podbránou na čapovanie vína. V chotári stáli jednoduché „búdy“ bez pivníc, posedy pre „vartášov“ a pre nás charakteristické vinohradnícke stavby „hajlochy“ – najstarší z r. 1832, „Pod Tokajku“.

Hrozno sa zvyčajne oberalo od sviatku Matky Božej do Michala, neraz sa „obíračky“ odsúvali až do polovice októbra, ale na Šimona Júdy, už hájnici „ven z búdy“. Posledný voz, „poslenná lajtra“, ozdobený viničom a koníky, či charakteristický osol na šiji s rolničkami, doprevádzal „harmonikáš“ a doma všetkých „obíračov“ čakal „oldomáš“. V medzivojnovom období, v rámci obnovy viníc, vznikali oberačkové slávnosti – z Hlohovca máme fotodokumentáciu až zo 60. a 70.  rokov 20.st. a pre nás boli charakteristické tzv. IFOS /Inovecké folklórne a oberačkové slávnosti, 1983-1991/, ktoré potom akosi splynuli s hodami a obnoveným Michalským jarmokom.

Vinohradníci i vinári netrpezlivo čakali na deň Sv. Martina – upiekla sa tzv. martinská hus a bola „koštovka“ nového vína, ktoré sa však posviacalo až po prvom stáčaní, na Sv. Jána Evangelistu /27.XII/. Vínko dozrievalo, vinohradníci už pripravovali „ščepy, šteky, húžve“, opravovali nástroje a náradia a tým sa uzatváral, ale aj začínal vinohradníkov rok, aj jeho rodiny!

PhDr. Viera Holicová
Vlastivedné múzeum